Kúsok nad Račou vyrastá miesto s charizmou a potenciálom stať sa lákadlom pre turistov. Na sociálnych sieťach pribúdajú nádherné fotografie, zábery sa objavujú na profiloch influencerov, ľudia sa tam chodia fotiť aj na svadby a iné príležitosti. Lokalita Malá Baňa sa vďaka nadšencovi Romanovi Kučerovi a jeho kamarátom mení v posledných rokoch na cieľ mnohých výletov a prechádzok nielen pre bratislavských, ale často aj zahraničných návštevníkov mesta.

Malá Baňa

Malá Baňa má podľa Romana výhodu aj nevýhodu, že je relatívne blízko a je čiastočne prístupná autom. „Blízkosť znamená, že tam môžu prísť aj neturisti a čudné individuá, ale zasa ja mám výhodu, že môžem prísť častejšie na kontrolu. Okrem toho je tu pekný výhľad,“ vysvetľuje, prečo si vybral práve spomenuté miesto ako adepta na zveľadenie.

Myšlienka sa rodila postupne, na začiatku neboli žiadne veľké plány. „Často som chodieval na ”jednodňovky” do Rakúska na rôzne vrcholy. Na každom sme si robili fotky, na väčšine z nich bol osadený kríž. Kolegovia v robote o tom vedeli, a tak sa rozhodli dať mi k 50-ke takýto vrcholový kríž. Vyvstala úloha – čo s ním? Kam ho umiestniť?“

Roman s manželkou Darinou (druhá sprava), turisti a vrcholový kríž.

Preberal možnosti, uvažoval o Pieskoch, Veľkej Bani, Devínskej… Uvedomoval si, že bude potrebné sa o vyhliadnuté miesto starať. Po polroku “analýz” a po komunikácii s urbariátom, ktorému patria pozemky na Malej Bani bolo o mieste rozhodnuté. V kontakte bol s mestskými lesmi, stavebným úradom, Štátnou ochranou prírody SR CHKO Malé Karpaty. V podstate s tým nik nemal problém.

Roky zbiera o Malej Bani informácie od pamätníkov: „Pôvodne tu nebol les, ale pastviny pre dobytok. Oproti Malej Bani je Veľká Baňa, kde je kutacia štôlňa a pozostatky po ťažbe limonitu. Na Malej Bani sa ťažil kameň, mlel sa na mlyne, ktorého pozostatky sú vidieť v podobe betónového piliera v tvare kvádra s roxormi. Samozrejme by som sa aj ja rád dozvedel viac a získal prípadne aj nejaké dobové fotografie,“ plánuje.

Fotky z Malej Bane kolujú po sociálnych sieťach.

Do vrcholových kníh, ktoré skenuje a môžete si ich prelistovať na www.malabana.sk, mu medzitým pribúda množstvo poďakovaní a odkazov.

„Turisti z Ekvádoru, USA, Ukrajiny, Moldavska, Maurícia a väčšiny európskych štátov tu zanechali nejaký krátky odkaz. Sú napísané rôznymi typmi písma – hebrejsky, dévanágarí, nejaké čínske, japonské, arabské znaky, nechýba azbuka. Niektoré sú vo forme básničky, aforizmu a sú obohatené množstvom kresieb,“ vraví s uspokojením v hlase.

Odkazy vo vrcholovej knihe sú často vtipné, ale aj nezrozumiteľné no zväčša bohato ilustrované.

Radosti a strasti s bufetom

Okrem malých poškodení ako sú vytrhnuté strany, je všetkých 18 kníh v dobrom stave. Dvakrát musel po výdatných vetroch knihu zachraňovať, ale bez väčších škôd.

Na mieste dokonca inštaloval aj samoobslužný bufet. Mnohí ho už v úvode odrádzali, že u nás to nemôže fungovať. Chcel im dokázať, že keď to ide inde, bude aj u nás, ale… „Drvivá väčšina turistov je poctivá a slušná, ale stačí málo jednotlivcov, ktorí pre pár drobných dokážu vykradnúť pokladničku, zničiť bufet a zvandalizovať okolie. Veľakrát som s tým chcel už praštiť…“ priznáva.

Keď však videl deti nadšene bežať pred rodičmi pre horalky, nedalo mu nepokračovať. Dokonca niektoré mamky vraj nosili keksíky so sebou – keď bol bufet prázdny, nenápadne ich tam, dali, aby deti bez reptania vystúpili na vrchol aj na budúce.

Samooblsužný bufet obsahuje najmä horalky od Sedity.

Momentálne je bufet opäť zničený a zatvorený! Zriadil preto transparentný účet, nechá ho znova opraviť a uvidí, ako ďalej. Nemá už viac chuť dotovať ho z vlastných zdrojov, aj keď sa už aspoň nákup horaliek z kasičky a účtu platil.

„Prinajmenšom som rád, že som inšpiroval aj iných. Podobný bufet otvorili na Orave. Ten náš pôvodne obsahoval viacero typov sladkostí a nosil som hore aj pivo. Miesto ale objavili tínedžeri a iné indivíduá na popíjanie. Nakoniec som zúžil ponuku iba na Horalky od Sedity,“ upresňuje. Pred pár dňami umiestnil s kamarátmi na vrchol ďalšiu, ešte bezpečnejšiu a vandalizmu odolnejšiu verziu bufetu. Uvidíme, či odolá…

Nová verzia bufetu. Odolá zlodejom a vandalom?

Majiteľom pozemku je račiansky urbariát, a tak všetky plány konzultuje a každú zmenu s nimi koordinuje. Hlavný plán je toto miesto udržiavať v poriadku. Ľahko je niečo vybudovať, ale oveľa ťažšie je starať sa oň pravidelne. Aj preto stále premýšľa o nových vylepšeniach.

„Nižšie na rázcestníku pribudla turistická mapa, keďže často padali otázky “Kade na Biely Kríž?” “Kam vedie modrá?” “Kde sa ide do Krasňan?”. Osadili sme aj vrcholovú ružicu a obrázok s názvami operencov, ktoré sa dajú vidieť v zime pri kŕmidle. S povolením klubu turistov som inštaloval smerovník, odbočku modrej značky, lebo nebolo úplne jasné kadiaľ ide. Bol som trochu vyhrešený, že smerovník nezodpovedá norme, lebo je tam obrázok. Nakoniec sa ale možno zmení norma a na smerovníkoch KST bude možné mať aj obrázky,“ usmeje sa.

Malá Baňa ako motív tetovania na nohe fanúšičky.

Na Malú Baňu nechali vyrobiť aj prvú horskú knižnú búdku, ktorá je oficiálne registrovaná pod číslom 64809 v svetovej databáze LittleFreeLibrary. V knižnici je vraj čulý pohyb kníh. Sedenie je od Mestských lesov, ostalo voľné po obnove Dolného Červeného kríža a Malého Slavína. Prvý stôl aj so sedením bol z manglovne paneláka na Jurkovičovej.

„Ten stôl je stále ešte hore na ozajstnom vrchole, kde bol kedysi triangulačný bod,“ podotkne. Mimochodom, podľa posledného leteckého lidar laserového skenovania je výška Malej Bane 364,6 m n. m.

Stretnutie so Svěrákom

Fascinácia osobou mysteriózneho českého cestovateľa Járy Cimrmana priviedla Romana Kučeru aj k pátraniu po jeho stopách v okolí Bratislavy. Bol to jeden z dôvodov, prečo sa na Malej Bani rozhodol umiestniť pamätnú tabuľu tohto bájneho dromedára.

„Stopy Járy Cimrmana sú roztrúsené okrem Čiech aj na Slovensku. Vytvoril som aj stránku, kde postupne zhromažďujem všetky jeho stopy (cimrman.kucera.sk). Vychádzajúc z histórie sme osadili na pozostatkoch mlyna na kameň pod Malou Baňou pamätnú tabuľu, ku ktorej sa mi podarilo získať aj vyjadrenie Divadla Járy Cimrmana,“ pochváli sa Roman.

V odpovedi na jeho oficiálnu žiadosť mu napísali: „Dobrý den, pane Kučero, chvíli to trvalo, ale mám vyjádření. Pan Svěrák i David Smoljak souhlasí a líbí se jim první varianta textu se vzdáleností.“ Roman z toho dedukuje, že text na tabuli zodpovedá realite.

Osobne sa v tejto veci vydal navyše aj za Zdeňkom Svěrákom.

Stretnutie Romana Kučeru so Zdeňkom Svěrákom.

„Keďže máme povolenie aj autorizáciu, tak som ho chcel osobne pozdraviť. Preto som sa vybral na pravidelnú akciu Spanilá jízda Cyklostezkou Járy Cimrmana, kam chodieva aj pán Svěrák. Tak som sa mu prihovoril. Že som ten, čo si s ním písal a žiadal o vyjadrenie k tabuli. Chcel som ho pozvať na slávnostné odhalenie, ktoré doteraz neprebehlo, ale keďže stále hrajú, tak to slušne odmietol. Malú Baňu už ale pozná – prinajmenšom z fotiek, čo som im poslal,“ teší sa račiansky nadšenec.

V prípade tabule už prebehla aj fáza montáže. Stále ešte otáľa, ako urobiť oficiálne odhalenie. „Možno bude nakoniec neodhalená,“ usmeje sa.

Aj naďalej chce pátrať po ďalších stopách, ktoré objasnia niektoré nejasné časti zo života Járy. Nie je totiž úplne isté, kade z tej Viedne do Liptákova vlastne išiel.

Pamätná tabuľa Járovi Cimrmanovi ešte len čaká na slávnostné odhalenie.

„Možno to bolo aj cez Bratislavu a prešiel aj okolo Malej bane na Záhorie,“ premýšľa nahlas s odkazom na dokumentárny film Stopa vede do Liptákova z roku 1969.

Ján Bednarič, foto Roman Kučera a FB Malá Baňa