Život obyvateľov Rače úzko súvisel s urbárskymi povinnosťami, ktoré ľud musel vykonávať pre svojho zemepána. V tomto sa Rača nelíšila od iných poddanských zemepanských obcí na západnom Slovensku. V roku 1666 sa Račania dohodli s Františkou Pálfi na exkluzívnom urbárskom kontrakte. Táto dohoda bola výhodná pre obe strany a upravovala všeobecnú urbársku obyčaj, ktorá bola platná v Uhorsku.
Františka Pálfi (celým menom Mária Františka, rodená tirolská šľachtičná Bealassy-Khuen) bola vdova po Pavlovi IV. Pálfim (1592 – 1653), významnom členovi rodu. Bol prvý pálfiovský majiteľ Devínskeho panstva, teda aj Rače (od roku 1635), bol palatín a kráľovský miestodržiteľ. 1634 dostal grófsky titul, čiže aj jeho žena sa stala grófkou.
Tento kontrakt platil viac ako sto rokov, do času kedy sa začal do praxe zavádzať urbársky zákon vydaný cisárovnou Máriou Teréziou. V roku 1773 prišiel do obce slúžny Bratislavskej stolice Ján Deák (slúžny – vysoký úradník v Uhorsku), aby zistil ako v praxi funguje kontrakt medzi oboma stranami. Račania na čele s richtárom Jurajom Polakovičom boli z príchodu slúžneho natoľko vystresovaní, že nedokázali Deákovi rozumne odpovedať.
Prvá strana Urbárskeho kontraktu medzi Františkou Pálfi a 2828 obyvateľmi mestečka Rača.
„Nás sa na jedny i druhé veci dovetuval (pýtal), vtedy sme my jeho otázky sebe dobre nerozvážili a preto aj naše odpovede boli a sú veľmi chybné.“ Tak sa uvádza v liste, ktorý následne adresovala obec Bratislavskej stolici. Račanov táto udalosť veľmi škrela a tak sa rozhodli, že vzniknuté omyly napravia. Spísali skutočné finančné a robotné výdavky a podmienky za jeden rok. Spolu s faktami pridali aj dôvody, prečo je takéto riešenie najlepšie a že je dobré starý urbársky kontrakt zachovať.
Račianski poddaní vlastnili veľké množstvo viníc v chotári. Vinohradníctvo bolo zdrojom ich obživy a preto sa aj vyplácali z robotných povinností. Argumentovali doslova takto: „keď by nás teda na panské hnali, museli by vinice naše spustnúť, ako by sme teda na panskú robotu ísť mohli?“ Ak mali ľudia chvíľu pokoj od vinohradníckej roboty, išli pracovať s kosákom a s cepmi do iných obcí. „A len starí a nemocní ľudia doma zostanú a tak kto by toho času panskú robotu vybavoval?“
Prvá strana listu z roku 1773 adresovaného Bratislavskej stolici, kde obec v mene richtára a prísažného spísala urbársky úzus v obci.
Keďže sa Račania venovali svojim vlastným záujmom, museli platiť. Celková ročná suma, ktorá zahŕňala aj cenu práce a naturálnych dávok bola 3134 florénov (zlatých) a 90 denárov (1 florén = 100 denárov). Peňažné platby zahŕňali 14 rôznych položiek. Račania platili 1144 tovarišov, ktorí za 13 dňovú prácu na vinohradoch dostali priemerne 30 denárov. Netreba azda pripomínať, že práca vo vinohradoch bola fyzicky veľmi namáhavá a finančne slabo ohodnotená. Veď cena jedného vajca sa pohybovala od pol do jedného denára, jedno kurča stálo 5 a kapún 15 denárov.
Treba však pripomenúť, že poddaní v tom čase žili najmä z toho, čo si sami vypestovali, či chovali na svojich gazdovstvách. Okrem nájomných tovarišov platilo mestečko za kosenie panských lúk, nosenie dreva, prispievali na plat strážnemu v hrade Devín (konkrétne 24 denármi) a mnohé iné.
Život v obci sa zásadne zmenil až v druhej polovici 19. storočia. Zrušenie poddanstva znamenalo pokrok a zmenu spoločenských a majetkových pomerov v celom Uhorsku. Anton Pálfi, posledný majiteľ Devínskeho panstva, musel sceliť svoje majetky dokopy, čím sa vytvoril hon s názvom Komasovaný majetok. Bol to vlastne veľkostatok, majer s rozlohou vyše 150 ha polí a lúk (tento statok sa v prvej polovici 20. storočia nazýval Mikulášsky majer, po Mikulášovi Pálfim, ktorý žil v rokoch 1861 – 1935). Tak obec získala do svojej držby veľké množstvo pôdy, vytvorili sa obecné pasienky i obecný les, kde mali ľudia právo vodiť svoje zvieratá a nosiť si domov drevo na kúrenie. Dovtedy bola všetka zalesnená plocha a lúky majetkom Pálfiovcov.
V obci sa postavili dve železničné trate, bol tu katolícky a evanjelický kostol a takisto katolícka a evanjelická škola. V roku 1843 mala obec 360 domov v ktorých žilo 2037 obyvateľov (1528 katolíkov, 413 evanjelikov a 96 židov). Katolícka škola mala v 60 rokoch 19. storočia dve triedy, ktoré navštevovalo 114 žiakov a 107 žiačok. Evanjelická škola mala 35žiakov a 38 žiakov s vyučovacím jazykom nemeckým.
Fyloxéra zasiahla vinohradníkov na prelome 19. a 20. storočia. Táto téma sa objavila aj v slávnom románe Františka Hečka Červené víno, ktoré sfilômovali v roku 1971 a hlavnú rolu vinohradníka si v nej zahral Štefan Kvietik. Foto: RTVS
Život v Rači sa po zrušení poddanstva výrazne zlepšil, no vyskytlo sa niekoľko udalostí, ktoré sužovali obyvateľstvo výrazným spôsobom. V prvom rade to bola cholera, ktorá vypukla v roku 1870 a tri požiare v obci, medzi rokmi 1861 – 1862. Tieto katastrofy stáli ľudí nielen ich nehnuteľný a hnuteľný majetok ale aj ich vlastné životy.
Koncom 19. storočia zdecimovala fyloxéra väčšinu slovenských vinohradov vrátane tých z Rače. Mapka zobrazuje postup parazita. Bola to skaza, kvôli ktorej Európa takmer prišla o vinič a víno. Neznámy škodca, dovlečený zo Severnej Ameriky, decimoval vinice po celej Európe Foto: lconline.sk
Na prelome storočí sa k týmto nešťastiam pridala choroba zvaná fyloxéra, ktorá zdecimovala množstvo vinohradov v celej malokarpatskej lokalite. Napriek tomu vývoj pokračoval doslova míľovými krokmi, najmä, keď to porovnáme s predchádzajúcim vývojom.
Začiatkom 20. storočia dosiahla Rača 4000 obyvateľov na cca. 540 domov. Z pôvodnej vinohradníckej obce sa stávalo predmestie Bratislavy. Obyvateľstvo sa okrem vinohradníctva venovalo aj ovocinárstvu a v menšej miere roľníctvu.
Na juhovýchode račianskeho chotára sa postavila Zriaďovacia stanica, ktorá sa stala významným železničným uzlom. Železničiari si s prispením vlády postavili domy a byty v tejto oblasti. Vznikla tak kolónia domov zvaná Rendez (z maď. Rendező pályaudvar – Zriaďovacia stanica), ktorá je dnes miestnou časťou Rače.
Kvôli rozrastajúcemu sa počtu obyvateľov si čoraz viac ľudí muselo hľadať prácu mimo obce. Mnoho mužov bolo zamestnaných v továrni Dynamitka, na hraniciach bratislavského a račianskeho chotára.
Tieto zmeny v štruktúre obyvateľstva spolu s narastajúcou výstavbou predznamenali pripojenie obce k Bratislave v roku 1946.
Seriál o histórii Rače: V roku 1768 sa v Rači varilo pivo! Čo ešte odhalil dokument z archívu?
Tomáš Šereda: Nákladná železničná stanica Východné
Požiare z konca 19. storočia pripomína socha sv. Floriána na ulici Pri Vinohradoch. Patrón hasičov je stvárnený ako rímsky vojak, ktorý drží žrď s vlajkou, druhou rukou leje vodu na horiaci dom. Sochu inštalovali v roku 1876 na mieste, kde vyčíňal veľký požiar, ktorý sa však podarilo uhasiť.
Štefan Hrivňák
Autor je archivár, odborný pracovník Štátneho archívu v Bratislave. V roku 2014 získal cenu Alexandra Húščavu za svoju prácu Historicko – geografický vývoj Rače v 19. storočí. Svoje články čerpá najmä z archívnych dokumentov, máp a historickej literatúry. Predložený článok je ďalším zo série krátkych štúdii o Rači, ktorých nosné obdobie je od druhej polovice 18. storočia do roku 1946.